Cirkev ako premostenie minulosti a súčasnosti
Minulosť...história farnosti, dejiny kostola. Oblasti, ktorým bol na tejto stránke venovaný doposiaľ najväčší priestor. Ja však táto naša pozornosť upriamená na dejiny taká dôležitá? Nevytvárame z Malej Hradnej niečo, čím v skutočnosti nebola? Veď Slovensko je posiate pamiatkami, viac, či menej zachovalými, rôzneho charakteru, významu a veľkosti. Presvedčí nás chrám nad obcou, akých sú na Slovensku desiatky, ba stovky?
Nie, cieľom tohto článku nie je presviedčat o starobylom pôvode a historickom význame Hradnej. Zaiste, k histórii je potrebné pristupovať citlivo, vážiť si ju, poučiť sa z nej a byť na ňu hrdý, to všetko, prirodzene, v primeranej miere.
Jedna z prvých otázok, na ktorú by sme si mali odpovedať je: prečo? Prečo si ľudia v stredoveku dali tú námahu, začat so stavbou kostola.
Ľudí v tomto období trápili úplne iné problémy, na aké je zvyknutá naša generácia. Boli to problémy prostej ľudskej existencie, naplnenie základných ľudských potrieb, čo v týchto časoch nebolo vôbec jednoduché. A predsa naši predkovia dokázali vytvoriť spoločenstvo a zjednotiť sa pri realizácii tohto nádherného diela. Diela, ktoré môžeme, ako ich potomkovia, obdivovať aj po niekoľkých storočiach. Diela, ktoré zub času síce poznačil, ale nezničil. Pravdaže, toto by nebolo možné bez významnej pomoci svetského patróna.
To, čo však našim predkom nechýbala, bola viera, viera v Boha. Chrám je miesto slávenia liturgie, oslavy Boha. Veriaci si už v minulosti uvedomovali, že vrcholným prejavom kresťanského života, je slávenie svätej omše. A práve tento fakt by sme si mali uvedomiť aj my. Kostol nie je len, zväčša historická stavba, na ktorej obdivujeme jej mohutnosť, majstrovskú zručnosť a umeleckú dokonalosť. Je to výnimočné miesto, v ktorom prostredníctvom Sviatosti oltárnej, prebýva medzi nami Ježiš Kristus. Aj týmto smerom by sa mali uberať naše myšlienky, pri návšteve chrámu. Kamenný kostol, ktorý mal v minulosti inú podobu. Bol menší, časom pribúdali nové oltáre, obrazy, plastiky. Niekoľko krát sa vymenil organ. Mihotavé svetlo sviec, po zavedení elektriny, nahradilo umelé svetlo žiaroviek a reflektorov. Postupne, aj napriek výbornej akustike, bol hlas kňaza šetrený a sprostredkovávaný pomocou mikrofónu a reproduktorov. V zimných mesiacoch poslúžilo nainštalované elektrické kúrenie. Plynutím času sa nemenil len chrám, ale aj samotní veriaci. Menilo sa ich oblečenie, obuv, slovník. Zmena nastala aj v ich vnútri. Nové názory, myšlienky, správanie a nové problémy. Pri východe z kostola už nepreberajú nekonečnú prácu na pôde, drinu na poliach, neúrodu. Nezaoberajú sa myšlienkami evanjelizácie, nenadchýnajú sa novopostavenou železnicou v susedných obciach, nezarmucujú ich útrapy vojen, náboženská nesloboda, preč sú očakávania z novo-nastolených pomerov. Polemiky o vytvorení ČSR, neskôr SR, nahradili rozhovory o EÚ. Sused už nepresviedča suseda o kvalitách svojho nového tranzistora, ale vymenuváva mu výhody svojho nového internetového pripojenia. Posvätné ticho pred svätou omšou sa pokúša narušiť moderné zvonenie mobilného telefónu akejsi babky, ktorá ho dostala od svojho vnúčika k sedemdesiatke. Kostolné pokladničky nenapĺňajú groše, grajciare, ba ani koruny. Toto bol len stručný prierez zmien. Jedno sa však nezmenilo. Aj po storočiach veriaci uctievajú toho istého Boha, ktorý nikdy nezradil, neopustil. Sú zjednotení v rovnakej cirkvi. Toho istého Boha a jeho Syna na tomto mieste naši predkovia uctievali pred 50, 500 a možno aj 1000 rokmi. Boha, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde. Daj Boh, aby tomu tak bolo i o ďaľších 1000 rokov.
Práve táto myšlienka by mala ovplyvniť aj náš pohľad na dejiny a uvedomiť si, že dejiny nie sú iba dávno odohrané udalosti, vnímané mechanicky. Sú to najmä ľudia, ich príbehy, životy, obeta a úsilie, s akým dokázali realizovať to, čo vo svojom vnútri cítili. Obdivujeme ich zapálenie sa pre dobrú vec. Obdivujeme ich prezieravosť - svojou prácou, ktorej výsledok sme dostali do daru, mysleli aj na nás. Aj napriek neúspechom zostávali vytrvalí, pretože si dobre uvedomovali, že Bohu a s Bohom nič nie je nemožné. Pán Boh zaplať, že táto myšlienka zostáva v srdciach veriacich našej farnosti stále živá.
16.1.2009
Stanislav Varényi